Umenie Živého dotyku - na koľko je náš dotyk "živý"?video
- 3 days ago
- 3 minút čítania
Ahojte,
dnes s vami chcem pohovoriť o jednej životne dôležitej veci:
O dotyku
Mám tu na to aj takého kolegu — opičiaka.
Používam ho s klientmi dosť často.
Znie to možno zvláštne… ale práve na takýchto jednoduchých veciach je veľmi dobre vidno,čo sa v dotyku naozaj deje.
Nie to, čo si myslíme.Ale to, čo fakt zažívame.
Dotyky sú super. Fakt.
Všetci ich potrebujeme.
Ale zároveň… potrebujeme tie správne dotyky.
A tu sa zvyknú otvárať témy.
Čo je vlastne pre mňa správny dotyk?
Ako si ho viem vypýtať?
Nie tak všeobecne, ale normálne:
„Prosím, potrebujem objatie.“„Potrebujem dotyk.“
A teraz pzáleží:
- potrebujem, aby ma niekto objal?
- alebo sa chcem s niekým objať?
To nie je to isté.
A potom druhá strana:
- keď niekto potrebuje dotyk odo mňa.
Dieťa. Partner. Klient.
A zrazu ide o to, či som tam.Na koľko som tam.
Ako kto som tam.
Nie iba rukou.
Ale ja.
Dnes sa veľa hovorí o nervovom systéme.O tom, že sa potrebujeme regulovať, harmonizovať.
Ale toto sa nedeje hocikde.
Deje sa to v bezpečí.
Bezpečie je základ.
A je také náročné a súčasne odvážne za neho prevziať zodpovednosť.
Dotyk nám dáva pocit, že niekam patríme. Že sme okej.
Lenže… nie všetky dotyky toto robia.
A väčšina z nás to má nejak pomiešané.
Keď sme boli deti… nevyberali sme si. Nemali sme šancu.
Dotyk sme potrebovali. A tak sme prijali aj taký, ktorý nám nesedel.nebol o nás alebo pre nás.
Lebo záležalo AKO sa na nás pozerali.
Ako sa nás dotýkali.
Či sme boli vítaní…alebo niečo, čo treba zvládnuť.
A naše telo si to zapamätalo.
A dnes?
Sme dospelí a robíme veci, ktoré odzrkadľujú to, čo sme sa naučili.
Niečo nám nesedí… ale zostaneme.
Niečo nechceme… ale nechceme vyčnievať…robiť problémy,tak to vydržíme.
Ale telo tnám reaguje, či chceme alebo nechceme. Telo je veľká časť našej vnútornej pravdy.
Zadržíme dych.Cukneme.Otočíme hlavu.
Niekde sa stiahneme.
Len sme sa naučili to nepočúvať.
Ale dotyk môže byť plný.
Človek je tam.
Naozaj.
Dotýka sa ťa rukou…alebo objímaa cítiš, že je v tom celý.
A potom je dotyk, kde tam nie je.
Také to: „čau, ahoj, maj sa…“a už je preč.
Alebo dotyk ako spoza steny či gumovej rukavice.
A telo povie: nie.
A potom ešte jedna vec:
že sa o nás niekto v kuse opiera alebo sa na nás zvalí.
Nesieme jeho stav. Jeho náladu.
Alebo nedokročí. Ako slová piesne:…” a k láske to bol “len” jeden krok…”
Alebo to robíme my sami a neuvedomujeme si to.
A keď sme na to zvyknutý od mala, príde nám to normálne.
A toto si nesieme do vzťahov. Do intimity. Aj do práce s ľuďmi.
Lebo nejde len o dotyk.
Ide o spôsob prítomnosti. O rolu v ktorej sme.
Som tu pre teba?Alebo si ty tu pre mňa?Či sme tu pre seba navzájom?
Je dodržaná zákonitosť prijímania a dávania?
hm
Veľa ľudí zistí, že aj keď môžu prijímať, tak dávajú.
Ako ochranná reakcia.
Ale môžeme to postupne meniť.
Nie tým, že sa naučíme techniku.
Ale tým, že sa začneme všímať.
Čo robí moje telo? Čo robí telo druhého?
Kde je áno? Kde je nie?
Dotyk je živý vtedy, keď je pravdivý.
Keď tam môže byť áno. Aj nie.
Keď som v roli, ktorá mi patrí.
A toto nie je bežné.
Aj preto učím “Umenie živého dotyku”.
Nie ako kurz techniky.
Ale ako priestor, kde zisťujeme:
ako to máš, čo potrebuješ, čo ti sedí a čo nie.
Alebo tvojim klientom.
Používame aj plyšákov.
Lebo cez nich sa dá veľa uvidieť ľahšie, hravejšie.
A keď sa toto začne diať… náš dotyk sa mení.
Začne byť živý.
Lebo my v tom začíname byť pravdivý.
A jeden taký živý dotyk…vie spraviť viac než veľa slov.
Ak ťa to volá,si vítaný a vítaná.
Buď len tak pre seba, alebo keď pracuješ s ľuďmi.
Elias Elias Bohunicky
Komentáre