Vznik loga a jeho význam

K novému logu.

Začalo sa to úplne obyčajne tým, že som potreboval zaliezť pod paplón. Nie ako metafora, normálne fyzicky. Zaliezol som, prikryl som sa až po hlavu a moje telo sa samo dalo do prenatálnej polohy. A tam som chvíľu len tak bol. V tme, v teple, bez potreby niečo riešiť. Vnímal som svet zvnútra von. Mal som na sebe paplón aj deku a moje telo začalo nasávať bezpečie. Nie ako myšlienku, ale ako priamu skúsenosť.

Po čase som odhrnul paplón, nad sebou som ešte mal deku a pozeral som sa von ako cez blanu. Bol to zvláštny medzistav. Ešte som bol „dnu“, ale už som vnímal aj „von“. A keď toho bezpečia bolo dosť, niečo sa pohlo. Moja ruka začala pomaly vyliezať von. Bola zavretá v päsť a úplne prirodzene ma ťahala dopredu. Ja som sa s úsmevom nechal viesť.

Tá päsť bola v tom momente jasná. Nie ako agresia, nie proti niekomu. Bola to energia zrodenia. Víťazstva. Nie nad niekým, ale pre niečo. A zároveň som úplne presne cítil, že tá päsť nevychádza „z hlavy“, ani z nejakej potreby sa presadiť. Vyrastá zo srdca. Nie je od neho oddelená. Nie je proti svetu. Ide zvnútra.

A tam vznikla prvá fáza loga. Srdce, v ktorom je päsť. Nie päsť bez srdca a nie srdce bez sily. Ale sila, ktorá je ukotvená v láske. Vtedy som veľmi jasne cítil jednu jednoduchú vec: láskavosť bez hraníc je bezmocná a sila bez srdca je nebezpečná. A že dospelosť je presne o tomto spojení. O tom, že moje srdce stojí v sile a moja sila je ponorená v srdci.

Pri tom „vyliezaní“ z toho prenatálneho momentu bolo jasné ešte niečo. Nikto z nás to tu nedáva sám. Jeden čas ma nosila moja mama. Splodili ma dvaja ľudia. Niekto sa o mňa staral. A aj dnes, v dospelosti, keď sa tvárime, že si vystačíme sami, to jednoducho nedáva zmysel bez druhého človeka. Nie hocijakého, ale aspoň jedného skutočného.

A tam prišiel Laurin nápad. Keď sme sa pozerali na to, či je to celé alebo to ešte chce niečo dorásť, prišla myšlienka dvoch sŕdc. A vtedy to celé zapadlo. Dve srdcia. Nie zliate, nie rozplynuté, ale spojené. Spojené v sile.

Vzťah pre mňa nie je splynutie. Je to spojenie dvoch celistvostí. „Som tu s tebou a nestrácam seba.“ To môže byť partnerský vzťah, ale aj vzťah klient – sprievodca, muž a žena, dvaja muži, dve ženy, rodiny, národy… pokojne aj viac sŕdc. Ide o princíp.

Logo pre mňa nie je o terapii. Je o iniciácii. O prechode. Z úkrytu pod paplónom do sveta. Zo stiahnutia do kontaktu. Zo zraniteľnosti do ukotvenej sily. Z hanby do postoja.

Archetyp päste v tom logu má pre mňa viac vrstiev. Je to o tom zobrať život do vlastných rúk. Uchopiť svoju energiu a začať byť vedomý, komu a čomu ju dávam. Vo vzťahoch držať priestor, kde je láska, úcta a pravda. A zároveň si pripomínať, že spolu máme viac sily než oddelene.

Z mojej praxe viem ešte jednu vec, ktorá ma samého prekvapila. Keď ľudia – a najmä ženy – prvýkrát naozaj udreli do lapy, nie „akože“, ale naplno, niečo sa v nich zmenilo. Začali sa cítiť živé. Sexy. Prítomné. Nie agresívne. Živé. A keď som ich učil, ako to spraviť cez srdce, ako „vložiť srdce do tej ruky“, vznikala z toho radosť. Radosť zo sily.

Toto je pre mňa ďalšia vrstva toho loga. Tvoja sila môže byť krásna. Ženskosť a údernosť sa nevylučujú. Mužskosť nemusí byť tvrdá, aby bola pevná.

Tá päsť v tomto logu nie je proti niečomu. Je za život. Za pravdu. Za lásku, ktorá sa neschová.

A keď sa k tomu vraciam, stále tam cítim ten moment pod paplónom. Bezpečie, ticho a potom pohyb. Srdce. A z neho sila.

A ešte jedna zaujímavosť, ktorá sa mi k tomu pripája – z vývojovej biológie sa hovorí, že celé naše telo sa vyvinulo zo srdca. Možno aj preto to celé dáva taký zmysel.

A toto všetko je aj tak možno len nejakých 20 % toho, čo to logo nesie.

Elias