Keď sa na kurzoch otvorí niečo hlboké... skúsenosť zo sprevádzania

 Čaute, friends,

dnes s vami chcem zdieľať jednu z najodvážnejších vecí, ktorú som zažil pri sprevádzaní skupín.

Ľudsky najodvážnejšiu. A predviedol ju konkrétny muž a konkrétna žena.

Kratučké intro:

Sprevádzal som skupinu počas kurzu kraniosakrálnej terapie.

Trénovali sme hranice, približovanie a dotyky.

Dávali sme väčšiu úctu a pozornosť signálom tela pri tom, keď sa niekto niekoho chcel dotknúť. Nikto sa nikoho nedotkol.

Ľudia zisťovali, že to nie je také, aké si mysleli. Že DOTYK NIE JE „LEN“ DOTYK.

Hodne to s nimi pracovalo. Zisťovali, že zastavovali dych, dialo sa im napätie, cukalo im v oku, tvrdla sánka, zatvárali sa päste, telo sa chcelo odtiahnuť, zavrčať, zakričať..., že väčšinou by sa buď pred dotykom skryli, alebo by ich ruka vystrelila dopredu a povedala „stop“.

Bolo to veľmi odvážne. Veľmi odvážne.

Keď si predstavíte, že strávite 4 – 5 dní v prostredí, kde je konsenzus ohľadne úplnej pravdivosti k hraniciam, nie je to niečo, čo sa bežne robí...

Situácia, o ktorej píšem, nastala v polovici druhého dňa.

 Udialo sa „to“ takto:

Stáli sme v kruhu, ľudia si mali vybrať dvojice na trénovanie. Nikto sa nehýbal, niečo bolo zjavne vo vzduchu. A dostávalo to väčšiu a väčšiu hmotu.

Ako sme tak stáli v kruhu, povedal som:

„Mám dojem, že je tu nejaké tajomstvo. Stojí tuná v strede medzi nami.“

A naozaj, v strede kruhu bolo husto. Poznáte ten pocit, keď sa schyľuje k búrke, cítite ten ozón alebo čo to je, nefúka, ale viete, že o chvíľu „to“ príde?

Také to bolo pre mňa.

Po čase, ktorý bol akoby vymanený z lineárneho času, sa pomaly pohol jeden muž.

 A vošiel rovno doprostred kruhu.

Bol napätý, nahrbené ramená, ako keď nesieš niečo ťažké.

Pozrel sa jednej žene do očí a postupne sa otáčal, až sa pozrel do očí každému človeku. Každej žene a každému mužovi. Na záver ostal pozerať do očí tej prvej žene.

Nadýchol sa a povedal:

„Ženy, bojím sa, že mi ublížite. Bojím sa, že mi ublížite.“

Všetko dosadlo na zem, každý človek v kruhu to pocítil. Každý muž a každá žena s tým rezonovali. Obrovská vlna súcitu, úcty a obdivu. Mnohým vstúpili do očí slzy.

 A nato sa on rozplakal hlbokým plačom.

Takým, pri ktorom vám je jedno, že vám tečie sopeľ z nosa, a už neriešite, čo na to ostatní. Tak to zo seba pustil.

Keď vlna prešla a vyfúkal sa, trošku sa usmial, hrdý na seba.

A tá žena oproti nemu povedala:

„Počujem ťa, vnímam, čo vravíš. Tiež poznám tento strach. Tiež sa bojím, že mi ublížiš, lebo si muž.“

 Fúúú. A postavila sa do kruhu ona. Tiež sa postupne pozrela na všetkých. Väčšina mala slzy v očiach, boli schopní tam byť, vnímať srdcom aj telom.

V kruhu sa postupne vymenila väčšina účastníkov. Zdieľali, dovoľovali si povedať na prvú, čo cítia a čo sa v nich deje. Žiadne rozprávanie z hlavy, myslenie a podobne. Surové, rýdze, človečenské zdieľania.

A „to“ niečo, čo bolo v poli, úplne zmizlo. Rozpustilo sa to.

 A my sme sadli do kruhu, zdieľali príbehy o násilí a prekročených hraniciach v detstve a dospievaní. O potrebe skutočného bezpečného dotyku, objatia a potrebe byť prijatí takí, akí sme.

Jedna žena, ktorá nebola v strede kruhu, zrazu povedala:

„Potrebujem s vami niečo zdieľať. Nikdy som to nikomu nepovedala. Ale cítim, že tu môžem, a už to nevydržím niesť v sebe.“

Ľudia boli úžasní. Kruh zmäkol, stali sme sa akoby kvetom  , na ktorom mohla pristáť včela. Každý človek bol jeden lupeň a spolu sme držali priestor pre ňu a jej tajomstvo.

Roztrasene sa nadýchla, pozrela sa mi do očí a povedala:

„Keď som bola malá, zneužíval ma môj dedko. Nikomu som to nepovedala, lebo sa vyhrážal, že ublíži aj mne, aj mame.“

...

 Neviem, ako vám úplne popísať to, čo tam bolo v kruhu.

Bolo to súčasne strašné, hrozné, boľavé, zúrivé, odvážne, ... ale boli sme tam. Boli sme tam s ňou. Občas som pripomenul: „Dýchajte,“ ale inak sme tam boli s ňou...

...keď doplakala, pozrela sa nám všetkým do očí, a keď nikde nenašla opovrhnutie alebo súd, rozplakala sa znova.

Viete, prečo plakala tentokrát?

Lebo si uvedomila, že niesla túto hanbu a tajomstvo. A že sa bála, že ju odsúdime alebo ňou bude niekto opovrhovať, či sa na ňu pozrie, že nie je v poriadku.

Lebo tak sa to veľakrát dialo v histórii a ešte stále deje.

A že už to nemusí niesť. V našich očiach našla ... všetko možné mimo posúdenia.

Ja som zažíval od súcitu cez zúrivosť a chuť ho zavraždiť kadečo ďalšie. A vedel som, že toto je niečo oveľa väčšie, nielen jej, nielen naše v skupine. Je to svetové pole, kde sa tieto hrôzy dejú a sú stále tajomstvami... .

• - - - - - -

Fúú, friends, tak toto som dnes s vami chcel zdieľať.

Toto sa udialo počas druhého dňa výcviku.

Asi nemusím hovoriť, že zrazu tá dôslednosť na hranice   a signály tela  , na malé zaváhania a polovičné „nie“ alebo „inak“, dostala iný zmysel.

Zrazu to nebolo o potrebe naučiť sa „techniku“, ale načúvať človeku a pomôcť mu poznať tie hranice, ktoré nemal povolené alebo neveril, že budú vypočuté. že nemusí, keď naozaj nechce.

A toto vo mne zmenilo... veľa.

Preto teraz semináre a výcviky robím s veľkým vnímaním pravdivosti k blízkosti, dotyku a tomu, čo sa skutočne chce udiať v skupine.

Lebo... ja o tom nerozhodujem. Je tu niečo väčšie, ktoré nás všetkých a všetko spája. A skupina sa vždy zíde aj s nejakým spoločným zámerom. I keď je skrytý, ale keď mu nebránime... on sa vyjaví. Je to dar všetkých všetkým.

 Jedno takéto stretnutie s názvom „Aby láska mohla prúdiť“ robím 13. – 14. 6. 2026 v BA.

Srdečne vás pozývam, presne takých, akí ste.

Čo budem robiť?

Budeme zdieľať, čo sa vo vás deje, prejdeme k tomu, čo potrebujete a ako už vaše telo ukazuje cestu k tomu. Pôjdeme s tým, čo bude potrebné a pravdivé.

Viac o tom nájdete v udalosti, link nájdete TU (/kliknite) Elias